.....

Poznáte ten pocit, kedy si myslíte, že je po všetkom ? Kedy máte konečne po dlhom čase úsmev na tvári a  pocit,že ste  zabudli a to definitívne ?No potom nastane chvíľa, moment, ktorý pošle túto myšlienku do zatratenia, a všetko je tak ako pred tým ? čiže ZLE ? Moment, kedy ho znova uvidíte, do líc sa vám nahrnie červeň a máte nesmierne nutkanie objať ho ? pobozkať ? i keď viete, že nič z toho vám nebude opätované ? Ten pocit, kedy vám ide vytrhnúť srdce z hrude, od toľkej bolesti a strachu ? Momenty, kedy ste vďačné zato, že ste doma samé a môžete sa hodiť pod teplé periny a plakať, vyplakať všetko, čo v sebe dusíte, no dobre viete, že ak by ste aj celý život preplakali, nedokážete to ? nedokážete zo seba dostať tú obrovskú pálčivú bolesť, ktorá vám zviera kosti, dušu, srdce a všetky životne dôležité orgány ? Ten pekelne zlý pocit, keď je niekto sto kilometrov od vás, vidíte ho raz, možno dva razy do roka a aj to pokašlete najviac ako sa dá ? Kedy máte chuť prepadnúť sa pod čiernu zem a zožierať sa vlastnými myšlienkami a bolesťou, ktorú cítite ? Keď po niekom tužíte tak veľmi, že ste schopné dať mu všetko čo máte ? Položiť za neho život ak by bolo treba, a to bez akéhokoľvek rozmýšľania či uvažovania ? Stav, kedy snívate, že to bude také ako kedysi, no v kútiku duše viete, že to čo bolo sa už nevráti ? Že on sa nevráti, aj keby ste o to akokoľvek veľmi prosili toho tam hore ? Ako môžete mať rady niekoho, kto vám tak ublížil ? Prečo ho nemôžete nenávidieť a posielať do horúcich pekiel ?! Jednoducho. Nemôžeš nenávidieť niečo, čo si milovala, miluješ a budeš milovať !;-)

Nemusíte odpovedať, len som sa jednoducho potrebovala vykecať, lebo to je niekedy jediné, čo človek potrebuje aby mu bolo ako tak lepšie !:)