The most beautiful day

Názov tohoto mini príspevku, hovorí podľa mňa za všetko.

Včera sa to stalo. Oficiálne sme sa stali majsterkami Slovenskej republiky v kategórii žiačky. Pred zrakmi rodičov a realizačného týmu, nám za sprievodu piesne od Qeen, odovzdali pohár a na krk zavesili krásnu medailu. Aké som mala z toho pocity? Úžasné, nádherné, len tak-tak že som sa rezoplakala. Je to niečo krásne keď ste súčasťou týmu, ktorý celý rok bojuje o kráľa tabuľky, a nakoniec sa tým kráľom aj stane. Veľa krát som chcela skončiť, jednoducho odísť z ihriska od spoluhráčok a nevrátiť sa tam. No VŽDY som sa tam vrátila, a neprestala bojovať. Neľutujem to. Ani nikdy nebudem. Každému kto športuje, alebo sa niečomu venuje radím jedno: NIKDY SA NEVZDÁVAJTE, PRETOŽE POCIT Z ÚSPECHU STOJÍ ZA VŠETKO! 

V septembri to však príde. Odídem, a už sa k spoluhráčkam ako hráčka nevrátim. Nie preto žeby som nechcela, no pravidlo znie: hráčkou týmu žiačok môžeš byť do vtedy, kým nedovŕšiš hranicu 16tich rokov. Ani si neviete predstaviť ako mi to všetko bude chýbať, aj keď som si kvôli futbalu veľa pretrpela a preplakala snáď všetko. Či budem pokračovať ďalej u ženách, alebo nie, uvidím. Mám ešte nejaký čas porozmýšľať nad tým.

Tí ktorí ma najviac podporujú :)

Rodičia

Najcennejšia zo všetkých :)

Tramtatadáááá !! aj toto je náplň futbalu-zranenia... nie je to sádra ,,len" dlaha a keďže to mám takmer po rameno, už sa nemôžem dočkať kedy mi to dajú dole. Čo to znamená ? že poviedka ani jedna, ani druhá tak skoro nebude. Mrzí ma to, neskutočne :( no nedá sa...píšem len s jednou rukou, ktorá ma po pár desiatkach minút bolí, a napísať dlhý diel je nad moje sily. Viem, že týmto stratím veľa, veľa čitateliek, no zrejme mi nezostáva nič iné len sa s tým zmieriť a dúfať, že raz ich získam späť, pretože ste skutočne úžasné :) každá jedna...